Keď som vykukla zo zahmleného okna, zbadala som, že prší. Nevadilo mi to. Aj tak som mala v pláne znova sedieť za stolom a snívať. To mi ide najlepšie. Odrazu sa však ozvalo klopanie. Vyhrabala som sa spod prikrývky a hodila som na seba deku. Znova. Znova to klopanie. Chápem, možno som sa vzhľadomm na počasie vonku dosť neponáhľala. Ale kto by predsa chodil na návštevu o piatej ráno!?! Ponáhľala som sa ku dverám. Ani to nebolo treba. Odrazu sa dvere samé otvorili a vonku stál ktosi v hnedom plášti s kapucňou. Vstúpil dnu. Za sebou nechával mláčky vody. Dvere sa zatvorili, bez toho aby ten ktosi pohol minimálne prstom. Začínala som tušiť, kto to je. A keď si konečne zložil kapucňu vedela som to už na sto percent. Bol to Otaffel z Roberity.
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre